Ako dva rozdielne póly,
stále sme nepriateľsky proti sebe!
My za svetlo, mier bojujeme,
oni - za kráľovstvo tmy..

Výstup na Sitno

31. července 2014 v 13:00 | lenka |  Cestujem
aneb, prečo si vždy brať so sebou šampón.

Po minuloročnom fiasku s Muránskym hradom sme toto chceli všetci dať.

Nom, tak. Od rána krásne svietili slniečko, tak rodičia rozhodli že pôjdeme do bane a potom na Sitno.

Štvôlňa Bartolomej

Ale, o bani tento článok nie je. Tak sa presuňme o pár hodín ďalej na jazero Počúvadlo.

Výstup sme začali práve tu. Najskôr sme išli ako jedna veľká skupina (9 ľudí), no neskôr sme sa (vlastne ani nie z vlastnej iniciatívi) na tri skupiny. Ja som bola spoločne so sesternicou, bratrancom a tetou Zuzkou v druhej, prostrednej skupine. V polovici cesty (aspoň mi sme si to mysleli) sme už umierali, lebo ako vždy nikto z nás štyroch nemal vodu. Ako posledná skupina ktorá sa oddelila od hlavnej, ani jeden z nás nemal ruksak. Voda bola buď pred alebo za nami. Takto sme putovali ešte asi 15 minút kím sme neprišli k nejakému prameňu. Tam sme stretli aj nejakých čechov ktorý už schádzali dole a tí nám povedali že tá voda je pitná a že už máme to najhoršie za sebou. Mali pravdu, ale taktiež sa aj nehorázne mýlili.

Cesta k prameňu / cesta od prameňa

Cesta od prameňa hore k rozhľadni bola úžasná ! Už sme ďalej nešli cez les, (čo bola pre mňa ako dolniaka asi najväčšia radosť, lebo to tam bolo strašne stiesňujúce) ale išli sme cez nádhernú lúku. Keby som to tu mohla vidieť na jar! hovorila som si a pokračovala v ceste. Po čase sme prišli na rázcestie a nevedeli sme kadiaľ máme ísť. Poďme po zelenej, vypadá to na ľahšiu trasu. Zavelila teta Zuzka a tak sme išli. No predtím sme sa ešte otočili či uvidíme poslednú skupinu. Nikde nikoho, ale zato oblaky vyzerali aj ďalej na "krásny" deň.


Po pár minútach začalo hrozne hrmieť a my sme sa modlili aby len nezačalo pršať. Začalo. Najskôr sme mysleli že to po pár minútach prejde, ale neprešlo. Začalo hrozne liať a dokonca začali padať krúpy. Našťastie sme našli nejaký ten prístrešok, ktorý samozrejme pretekal. Nevedeli sme čo máme robiť, či ísť dole alebo hore. Tak sme zostali tam, pod prístreškom a ďalej mokli. Keď sa počasie ako tak upokojilo, vydali sme sa dole. To klesanie bolo neuveriteľné. . . voda sa naďalej liala potokom, všetci sme boli špinavý až po kolená, ale hlavne že sme všetci mali slnečné okuliare! Keď sme sa po tom úmornom klesaní dostali na parkovisko (kde samozrejme vôbec nepršalo), už nás tam čakala tretia skupina (moja mamina a ocino). Vyhrabali sme z kufra auta nejaké tie suché vecy a prezliekli sa. Potom sme išli do pizzerie čakať prvú skupina ktorá sa ukázala asi 15 minút po nás.


lenka.cer

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Naša návštevnosť =* od 27.1.2012
Visitors